THE CURE - Songs Of A Lost World
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Mladá nemecká kapela NEAERA sa zázračným spôsobom necelé dva roky po svojom vzniku dopracovala k debutovému albumu “The Rising Tide Of Oblivion”. Nielen o ňom bola reč v nasledujúcom rozhovore. Na českých a slovenských fanúšikov si našiel čas bubeník Sebastian “Sebbes” Heldt.
Ako hodnotíš s odstupom času posledné dva roky svojho života? Podľa všetkého to bolo poriadne hektické!
Máš pravdu, udialo sa toho naozaj veľa a slovo „hektické“ vystihuje v každom prípade väčšinu toho, čím sme prešli. Ako možno vieš, sme ešte relatívne mladá kapela a celý ten chaos okolo vydania albumu sme zažili po prvýkrát. Začneš pri obale, skončíš pri tričkách a nikto ti nemôže zaručiť, že to všetko prebehne hladko a bez problémov. Koľkokrát sa už nad tým musím pousmiať, najskôr sme sa venovali iba muzike a teraz mám pocit, že je z toho všetkého normálne podnikanie. Všetku túto hektiku však vnímam vyslovene pozitívne, nás zelenáčov nakopla vpred tým správnym spôsobom.
Vznikli ste v lete roku 2003 ešte ako THE NINTH GATE a veľmi rýchlo sa vám podarilo získať zmluvu. Pripisuješ tento fakt vašim skutočným kvalitám, alebo skôr práve zúriacej metalcore hystérii?
Nuž, myslím, že na chalanov z Metal Blade sme vtedy s naším demom urobili naozaj dobrý dojem. Samozrejme, že k tomu patrí aj poriadna dávka šťastia - zaujať pri dnešnej konkurencii také veľké vydavateľstvo materiálom od neznámej kapely, to veru nie je len tak. Keď beriem do úvahy úspech metalcorových kapiel ako AS I LAY DYING alebo UNEARTH, je to do určitej miery celkom logické. Metal Blade sa snažia byť aktívni v rámci toho hudobného štýlu, čo sa v konečnom dôsledku ukázalo byť šťastnou okolnosťou aj pre nás. Boli sme jednoducho so správnou hudbou na správnom mieste.
Čo vás vlastne viedlo k zmene názvu z THE NINTH GATE na NEAERA?
Meno THE NINTH GATE bolo vtedy viac-menej núdzovým riešením pre naše prvé koncerty. Napadlo nám celkom spontánne. Možno poznáš film „Die neun Pforten” (v nemeckej verzii dosť nepochopiteľne „Deväť brán“, v slovenčine „Deviata brána“, pozn. autora), ktorý natočil Roman Polanski. Tento sa v originále volá “The Ninth Gate”, teda nie “The Nine Gates”, ako sme si pôvodne mysleli. Tým padom bola zmena názvu neodvratná. Kto už by sa chcel volať rovnako ako nejaký film? Meno NEAERA sme našli v jednej anglickej knihe, veľmi sa nám zapáčilo a keď sme zistili, o koho v skutočnosti išlo (o tragickú postavu z gréckej mytológie), tento názov sme si už ponechali.
Váš debut „The Rising Tide Of Oblivion“ vyšiel na konci marca. Väčšinu promotion aktivít už teda máte za sebou. Aké boli doposiaľ reakcie novinárov na vaše dielo?
Ľudia z tlače a médií na nás zareagovali veľmi pozitívne, naše očakávania boli v tomto smere výrazne prekonané. Je to naozaj skvelý pocit, keď novinári alebo moderátori z rádií zo všetkých možných krajín cez telefón alebo e-mail dávajú najavo, že sa im naša muzika páči. Najmä pri prvom albume je akceptácia zo strany novinárov nesmierne dôležitá.
Pýtam sa to aj preto, že som na vašu hudbu počul dva protichodné názory. Jedni tvrdia, že hráte dokonalý mix škandinávskeho metalu a HC, druhí zasa, že ste iba x-tá kópia AT THE GATES. V čom vnímaš ty osobne prínos vašej kapely do súčasnej metalovej hudby?
Chceme jednoducho robiť muziku, ktorú by sme aj my sami radi počúvali. To je všetko. Samozrejme, že sme ovplyvnení švédskym metalom, no rovnako tak chceme mať svoj vlastný zvuk dotvorený rôznymi modernými elementmi. Zvuk, ktorý nadchne aj nás samotných. Nič nám nie je také cudzie, ako kopírovanie iných kapiel. Je jasné, že každý, kto sa trochu vyzná, ľahko rozozná hlavné zdroje našej prvotnej inšpirácie. Koniec koncov každý z niečoho vychádza, každý má nejaký hudobný vkus. Prínos NEAERA do metalovej hudby? Na to, či sme nejakým prínosom, ti ja odpovedať nedokážem. To musíte posúdiť len vy, čo si nás vypočujete. (smiech)
Na vašej novinke ste spolupracovali s Andym Classenom. Nemáš pocit, že je už tak trochu staromódny? Nepremýšľali ste o niekom inom, vychytenejšom, napríklad o Tue Madsenovi?
Aj keď je zvuk z Tueho “Antfarm” štúdií jednoducho geniálny, už od začiatku bolo pre nás jasnou voľbou Andyho “Stage-One” štúdio. Andy Classen patrí bezpochyby k najcoolovejším ľuďom tejto planéty, jeho pokojný, uvoľnený prístup a profesionálna práca v štúdiu mali veľký vplyv na výsledný efekt celého albumu a rovnako tak na celú našu kapelu. Keby si nás poznal osobne, vedel by si, aké namáhavé a stresové môžu byť dva týždne v našej spoločnosti. Materská škôlka je v porovnaní s nami úplná pohodička! (smiech) Ale vážne, Andy Classen je pre nás vo veciach metalových tým správnym človekom a bol myslím tou najlepšou voľbou.
Kto sa postaral o, mimochodom veľmi vydarený, “jesenný” obal? Koho vlastne znázorňuje tá ženská postava? Je to Neaera?
Pôvodný autor obalu odskočil od spolupráce mesiac pred posledným možným termínom. Našťastie nám pomohol náš kamoš Martin Großmann, ktorý sa postaral o kompletný dizajn cédéčka. Tie jesenné farby v booklete a na obale sú všetko jeho návrhy, dokonalým spôsobom sedia k našej hudbe. Je zaujímavé, že tam vidíš ženskú postavu. Musím ťa sklamať, ide o chlapa, taktiež nášho kamaráta, takže žiadna Neaera. (smiech)
K mojim obľúbeným skladbám patrí rozhodne „Definiton Of Love“. Zaujal ma už jej samotný názov. Ako vlastne znie tvoja vlastná definícia lásky?
Hmmm, toto je veru najťažšia otázka, akú som kedy v rámci interview dostal! (smiech) Ako tak hodnotím môj v súčasnosti poriadne zanedbávaný a úbohý milostný život, odpovedať sa mi bude naozaj ťažko. Nuž, k láske v každom prípade patrí obojstranná dôvera, rešpekt a vášeň. Okrem toho je tu ešte jeden faktor, ktorý sa len ťažko dá vyjadriť slovami… ide o niečo také ako “spoločná duša”. Keď človek vidí niekoho, koho ľúbi a všetky negatívne myšlienky razom nehrajú žiadnu rolu; presne to by som nazval láskou.
Pochádzate z Vestfálska. Ako tam vyzerá metalová scéna? Dá sa vôbec v rámci Nemecka hovoriť o oblastiach so silnejšou a slabšou scénou?
Scéna v našom rodnom Münsteri je síce veľmi produktívna, ale zároveň aj dosť prehľadná. Každý tu proste každého pozná a každý s každým už niekedy hral. Samozrejme, že sú v Nemecku oblasti, kde je metal populárnejší a miesta, kde to nie je až také slávne. Veľké nadšenie napríklad vládne vo východnej časti krajiny. Žiaľ, k podrobnému zmapovaniu Nemecka sme sa ešte nedostali - nehrali sme zatiaľ veľa koncertov. Ale to sa určite rýchlo zmení! (smiech)
Zaujíma ma tvoj názor na niektorých vašich kalegov. Začnime napríklad s CALIBAN.
CALIBAN sú spolu s HEAVEN SHALL BURN určite celosvetovo najznámejšou metalcorovou kapelou z Nemecka. Minulý rok sa im podarilo dokonalé víťazné ťaženie, aj keď svojou jemnou zmenou štýlu stratili zopár fanúšikov. Pred pár rokmi sa mi veľmi páčili!
Čo hovoríš na CATARACT?
CATARACT je fantastická kapela! Album “With Triumph Comes Loss” mi svojho času bez prestávky rotoval v prehrávači. Som veľmi rád, že chalani sú tiež u Metal Blade.
Ako sa ti pozdávajú už spomínaní HEAVEN SHALL BURN?
HEAVEN SHALL BURN nosia celkom zaslúžene korunu kráľa nemeckého metalcoru a každý, kto ich aspoň raz videl naživo, vie, z akého dôvodu. Ich koncerty sú proste neskutočné!
Ako to vyzerá s plánmi pre vaše koncerty? Uvidíme vás na Slovensku alebo v Čechách?
Plánuje sa toho naozaj veľa. Momentálne sme mali dosť starostí s prácou okolo vydania nášho debutu, okrem toho ako nová kapela máme problémy s tvorbou pevného programu turné ešte pre tento rok. Môžem ti však zaručiť, že na Východ sa veľmi skoro dostaneme a zahráme si aj u vás, vo vašich krásnych krajinách!
Na záver mi ešte prosím prezraď tvoj súčasný hudobný TOP 5.
Ok, počas tohto rozhovoru mi tu hrali:
NIGHTRAGE - "Descent To Chaos"
BORN FROM PAIN - "In Love With The End"
MASTODON - "Leviathan"
SCAR SYMMETRY - "Symmetric In Design"
PORCUPINE TREE - "Deadwing"
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.
Faust a spol. tentokrát více přitlačili na pilu a natočili o poznání méně přátelskou desku. Více black metalu a méně zjemňujících prvků. I tak je materiál pěkně diversifikovaný, jen je méně přístupný a chybí mu ona zpěvnost, vzletnost a naléhavost.
Čistý death/doom. Špinavý, jeskynním marastem až po krk nasáklý. Ale také spíše jednoduchý, držící se jako klíště žánrových standardů bez nejmenší ochoty alespoň základně experimentovat. Co mu však nechybí, je tolik potřebná neotesanost a hrubozrnnost.
Nejvíce přístupná deska GAEREA. Portugalci sice stále preferují rychlá tempa, ale materiál zároveň různě zahlazují, kudrnatí a zjemňují. A vesele do něj integrují jeden post-metalový prvek za druhým. Black metal pro masy, nicméně velmi pěkně složený.
(Raw) blackmetalový projekt z pokojíčku se vším všudy. Tentokrát za materiálem stojí osoba pohlaví něžného. Slyším za tím trochu SATANIC WARMASTER, SARGEIST, ORDER OF NOSFERAT a nebo také WINTER LANTERN. Jednoduchá, leč dobře poslouchatelná deska.
Debutové album hardcore kapely, která je složena ze členů ve svém žánru vyhlášených švédských skupin OUTLAST a VICTIMS. Dvacet minut nekompromisního nátěru brousícího až do oblasti crustu.